Svedectvo – o. Ján Zubko

Cítim túžbu podeliť sa s tým, čo som prežíval posledný asi polrok. Zhruba na začiatku leta som dostal obličkový záchvat a skončil som v nemocnici v Snine – na chirurgii . Najskôr sa to poriešilo pár infúziami a šiel som domov. Koncom augusta prišiel druhý záchvat a vyšetrenia ukázali, že mám obličkový kameň veľkosti cca 5×6 mm. Už to bolo tesne za hranicou spontánneho vymočenia, tak ma poslali na konzultáciu na urológiu do Prešova. Tam mi zaviedli do močovodu stent – hadičku na rozšírenie močovodu, aby sa pripravila cesta na odstránenie kameňa. Začiatkom októbra sa ho pokúsili rozbiť exogénnymi rázovými vlnami – ale nepodarilo sa to. Tak ma poslali domov s tým, že ak to dovtedy nevyjde, tak ho o dva týždne vyoperujú. K tomu však už nedošlo – kvôli pandemickej situácii sa všetky operácie mimo urgentných zrušili. Život s hadičkou sa dal vydržať, ale frekvencia návštev sociálneho zariadenia sa značne zvýšila, niekedy bola aj bolestivá, s pocitom, akoby sa moč vracal naspäť do obličky a keď som slúžil liturgiu, niekedy som tŕpol, či to vzdržím do konca. Taká hadička by mala byť v tele 3 mesiace. A tie uplynuli začiatkom decembra. Tak som šiel do Prešova, aby to nejak poriešili. Doktor vtedy povedal, že mesiac, ešte vydržím, ale nakoniec som ich uprosil, aby mi našli nejaký termín na operáciu – tak to dali na 21. decembra. Pre istotu som pár dní predtým zavolal, či to platí. A NEPLATILO. Vraj operovali len do 18 -teho. SMOLA. Tak mi dali aspoň termín na výmenu stentu – 28. január – takmer po piatch mesiacoch. Vyhliadky boli nie veľmi dobré. Ak mi vymenia stent, tak v súčasnej situácii mohlo k operácii dôjsť niekedy po Veľkej Noci (v lepšom prípade). Mal som obavy, keďže manželka je na tehotná s komplikáciami a zvládanie domácnosti s dvomi živými ratolesťami dalo zabrať. Keď som bol unavený, alebo som zanedbal pitný režim (čo sa stávalo dosť často), na WC som to hneď pocítil. Taký bol aj posledný večer pred plánovaným zákrokom. Na WC každých 15 minút, moč sfarbený krvou, bolesti… Pamätám si, ako som raz pri spoločnej modlitbe s mojou manželkou odovzdával Bohu celú situáciu s dôverou, že ON má pripravený ten najlepší čas, že bude viesť ruky lekárov, skrátka, že sa postará… 28. januára som teda sadol do auta – smer Prešov. Zobral som so sebou našu Alžbetku k našim do Vranova. Keď som prišiel do čakárne, bolo tam asi 8 alebo 10 ľudí. Na rad som a dostal asi okolo jednej popoludní. Mal to byť ambulantný zákrok ktorý trvá niekoľko minút. Keď som “vysadol” na operačný stôl s príslušenstvom ako u gynekológa, prišiel mladý doktor, ktorého som tam pri predchádzajúcom pobyte na oddelení nevidel a zbežne mi vysvetlil, čo ma čaká. Keď som ho videl, prenikol ma divný pocit, že on má z toho väčší stres ako ja. Zakryli ma takou plachtou, aby som tam nezmrzol a zákrok začal. Pýtal som sa, či mi nedajú niečo od bolesti, on však na to, že to nebolí, len to j e nepríjemné. Asi som padavka, lebo mňa to bolelo. Kým vyberal starú hadičku, ešte sa to dalo vydržať. Zavedenie nového však bolo ťažké. A nie len pre mňa. Videl som aj na doktorovi, že nejde všetko, ako má. A on sa ma snažil utešiť slovami: “Už len chvíľočku”Nemal som možnosť sledovať čas, ale odhadujem, že to trvalo asi pol hodiny, možno viac. Potom prišiel iný doktor a povedal, že je problém s umiestnením nového stentu kvôli tomu že mám dlhý močovod a navyše po starej hadičke je tam nejaká opuchlina, ktorá to komplikuje. Tak to skúšal aj on. Našťastie som nevidel, ako sa to vlastne robí, ale slovné spojenia z našej komunikácie typu: vodiaci drôt, cievka, kamera, vo mne nevyvolávali žiadne pokojné reakcie. A on ešte že: “Nenapínajte, sa lebo tým nám to sťažujete”. A potom to prišlo: starší pán, ktorý obsluhoval roentgen a urobil na mňa dobý dojem tým, že keď som liezol na ten stôl tak mi pri komunikácii onikal, zrazu povedal: “No… Už sme došli” a potom to upresnil: “došiel roentgen” Trochu som sa aj potešil, lebo som si myslel, že tým sa celý zákrok končí. Doktor (ten druhý) si to však nemyslel. Kým sa starší pán pokúšal roentgen znova spustť, on povedal, že pre neho roentgen nie je určujúci. Dôležitejšia je pre neho kamera. PO chvíli však skonštatoval, že aj tá je nejaká zahmlená, že poriadne nevidí. Asistentka mu vravela, že je to kvôli krvácaniu a opuchu a že ju vymení. Ale potom sa už nado mnou zmilovali a povedali, že si ma nechajú a na druhý deň tú hadičku “zaparkujú” tak, ako má byť pod narkózou. Aleluja. Doktori odišli a sestričky ma odstrojili a nechali ešte posedieť na stole, aby som to rozdýchal, potom mi priniesli posteľ a odviezli ma na izbu. Keď potom prišil ten mladý lekár, poprosil som ho, že keď ma už budú uspávať, nech mi už vyberú ten kameň, aby sa to nenaťahovalo. Sľúbil, že bude urgovať, aby sa to tak spravilo, ale konečné rozhodnutie asi bolo na primárovi. Potom mi dal žiadanku na roetgen a odišiel. Sestričky mi urobili test na Covid – najprv antigénový, kvôli hospitalizácii a potom ešte PCR – kvôli operácii, zobrali mi krv a urobili EKG. Ešte šťastie, že na urológii majú WC na izbách. Zozačiatku som tam chodil každých 15 minút a vychádzal so slzami v očiach. Zobral som to ako pokánie za hriechy. Prečítal som si tú žiadanku na roengen. Stálo tam: “prosím o snímok ľavého močovodu kvôli polohe stentu a konkrementu (kameňa)” Hej, len ja som to mal v PRAVOM močovode. Napadlo mi vtedy, ako som sa modlil za lekárov, za okolnosti – a situácia sa zdala úplne iná. Povedal som to sestričke a ona po porade s izbovou doktorkou jednoduch škrtla “ľavého” a napísala “pravého”. Tak ma teda zosnímkovali. Potom prišla znov sestrička, že mm ísť na interné. Nejaká pani ma tam odviedla a čakal som asi 45 minút, kým ma zavolali do ambulancie. Keď som tam vošiel, chceli mi robiť EKG, tak som povedal, že už mi robili na oddelení. Našli to, tak ešte ma popočúvali a dali pár otázok ohľadom liekov, alergií, výšky, váhy – taká klasika. A zrazu doktorka hovorí: Tak predsa len to EKG budem musieť urobiť lebo na oddelení vám poplietli sondy, tak to meranie nebolo presné”. Samotné EKG mi nevadilo, len znova prišli ti myšlienky: najlepší lekári, okolnosti…. CHvala Bohu, že to už bol už večer a aspoň tne čas čakania + vešetrenia som vydržal a na izbu som došiel suchý. (Možno to znie smiešne, ale posledné dni a aj prvé hodiny po zákroku som na ceste na WC nikdy nemal nemal času nazvyš) Večer potom ešte prišla za mnou na izbu ďalšia doktorka, ktorá povedala, že sa to pokúsia urobiť tak, aby vybrali aj kameň a v nasledujúci deň (čo bol pôvodný plán) to asi nebude, lebo nemajú dosť anestézy. No super. Komplikovalo sa to jedna radosť. Stále som mal na pamäti slová tej modlitby a zo všetkých síl som sa snažil veriť, že napriek okolnostiam Boh naozaj má celú situáciu pevne v rukách. Ráno na veľkej vizite (asi) primár potvrdil, že mi vyberú kameň, ale isto až začiatkom nasledujúceho týždňa. Ja na to, či by sa to nedalo nejako urýchliť, že doma mám tehotnú manželku v deviatom mesiaci s komplikáciami. A on: “to by chcel každý, ale tak vám poviem: teraz je to tu celé zle. Chýbajú nám ľudia, chýbajú nám priestory, chýbajú nám anestézy, po včerajšom zákroku máte opuch a zakrvácaný močovod, takže by sme dobre nevideli. Nech sa to trochu upokojí a v pondelok alebo v utorok vám to spravíme”. Tak fajn. super vyhliadky na víkend. Aspoň že z WC som už vychádzal bez sĺz. Vytešoval som sa z toho pocitu úľavy. Bolo to jednoducho super. Po dlhšom čase. Cez víkend sa nič zásadné nestalo, ale stihol som vyspovedať jedného (asi) sanitára a aj mne sa dostalo tejto milosti. A potom už veci išli rýchlo v pondelok ma operovali a v utorok som bol doma. V nedeľu a v pondelok som ešte dostal spolubývajúcich -fajn chlapíkov, ktorých som rád spoznal. A teraz sa teším, že takmer po polroku to mám celé za sebou a môžem si užívať život bez obmedzení. A teším sa, že Boh našiel najlepší čas a okolnosti, aby sa o mňa postaral. Predtým som si musel niekedy ľahnúť a nemohol sa venovať manželke a deťom tak ako to potrebovali. Teraz sa teším na bábätko, ktoré sa čoskoro narodí a nemusím sa starať, čo a za akých okolností ma ešte čaká. Boh naozaj vypočul moju modlitbu (a aj modlitby mnohých z vás, ktorí ste vedeli o tejto situácii). Hoci Jeho “najlepšie” a naše “najlepšie” môže vyzerať úplne odlišne, ale On sa zahanbiť nikdy nenechá. ALELUJA. o. Ján Zubko

Zdieľať článok

Share on facebook
Facebook
Share on email
E-mailom
Share on pinterest
Pinterest
Share on whatsapp
WhatsApp