Pre púť do Medžugoria so SKALOU sme sa s manželom rozhodli hneď po jej oznámení. Načasovanie púte nám veľmi imponovalo. Bolo to v čase 20. výročia našej svadby. Chceli sme ďakovať, odprosovať i prosiť o požehnanie na milostivom mieste za naše manželstvo i rodinu. Vyriešili sa mnohé prekážky ako i voľno v práci a financie. Prišiel podvečer dňa pred odchodom. Boli sme už takmer zbalení, ešte som čosi pozerala na Facebooku, kde som si prečítala mnohé otázky i odpovede o cestovných dokladoch. Zdalo sa mi, že sa rozoberajú mnohé až zbytočné otázky, no zaujala ma debata a odpoveď o platnosti dokladov, ktoré musia mať v čase vycestovania platnosť min. 3 mesiace. V Medžugorí sme boli už viac krát, no nikdy sme dobu platnosti dokladov neriešili. Len pre istotu som si skontrolovala platnosť môjho OP a nemohla som veriť vlastným očiam. Platnosť končila o necelé 2 mesiace. Overila som si ešte raz informáciu o dobe platnosti – troch mesiacov. Odpoveď znela nekompromisne. Nemôžeš ísť! Nechcela som tomu uveriť a aj proti logike som ešte dúfala, že predsa len sa to ešte nejako utrasie a budem môcť ísť…
No bolo neskoro! Už nebolo možné zvrátiť situáciu, do ktorej som sa nedopatrením dostala. Ani konexie na najvyšších miestach pre výdaj dokladov by nepomohli.
Skoro ráno som odviezla manžela do Košíc k zájazdovému autobusu, pričom som ešte sama nechcela veriť realite, že manžel cestuje na našu výročnú svadobnú púť sám.
Nadišla chvíľa, kedy sa dvere autobusu nekompromisne zatvorili a ja som ostala na chodníku s ďalšími, ktorí odprevádzali svojich na púť. Mohla som len zamávať a žehnať šťastnú cestu. Pocity sklamania v srdci hlboko pálili, z očí padali vodopády sĺz a v hlave vírili kadejaké myšlienky. Najnutkavejšou myšlienkou boli slová z Písma „…budú dvaja na jednej posteli: jeden bude vzatý a druhý sa ponechá. Dve budú spolu mlieť: jedna bude vzatá, druhá sa ponechá.“ (Lk 17,34-35; Mt 24, 40-41) Hneď zrána, ako bolo možné, som si šla vybaviť na políciu OP s najskorším možným dodaním. A čo teraz? Zrušiť dovolenku? To som nechcela. Bolo to ťažko vybojované voľno. Nemala som na prácu najmenšiu chuť. Tento čas mal byť s manželom obetovaný pre Boha. Skrsla mi nesmelá myšlienka. Božou prozreteľnosťou som vedela, že do Medžugoria na púť ide i iná skupinka z blízkeho okolia. V duchu evanjeliových slov „pravda vás vyslobodí“ bez výhovoriek som sa totiž priznala detskej doktorke, prečo nemôžem prísť do ambulancie v deň, kedy nám ho ona určila. Povedala som jej, že ideme na púť do Medžugoria…. Na moje prekvapenie nám bez problémov pediatrička dala iný termín so slovami, že sa v tom Medžugorí možno stretneme, že tam o dva dni cestuje tiež. S určitou dávkou pochybností o svojom konaní som sa nakontaktovala na spomínanú pani doktorku. Zistila som, ako a kedy idú, či majú voľné miesto i to, koľko bude cesta stáť a či by ma zobrali. Babka mi ponúkla peniaze na cestu a spomínaná skupinka dokonca oddialila svoj odchod o 12 hod, aby som si mohla na polícii vybrať nový platný OP a hneď sme vyrazili – smer Medžugorie.
Do Medžugoria sme došli v neskorších večerných hodinách. Nadšene sme sa s manželom zvítali. A aj keď sme o nejakú časť programu boli ochudobnení, ešte sme mali dosť času na spoločné chvíle s Bohom.
Čo mi to všetko dalo? VEĽMI ĽAHKO nám večnosť v nebi, kde je naše miesto, ktoré nám Ježiš pripravil, môže uniknúť!
Naša nedôslednosť v duchovnom živote, nepozornosť a nepokoj vo víre životných udalostí, povinností a stále sa zrýchľujúceho tempa nás ľahko a nebadane odvrátia a vzdialia od nášho Boha. Nepomôže ani to, že poznáme mnohých dobrých i svätých kňazov, keď v pokore nepokľakneme a nevyznáme svoj hriech. Spoveď? A… pôjdem zajtra, alebo až budem lepšie disponovaný. Poprosiť kňaza? Hmm, teraz radšej nie… Večerná modlitba? Taká únava! Dnes nie…. Zajtra. Prvá sobota? Ranná sobotná sv. omša? Ó – veď aspoň raz do týždňa sa vyspať…
No ten „druhý deň“ už nemusí byť, už neponúkne rovnaké šance – milosti! A ani netušíme, ako rýchlo náš čas beží. Až nastane „time off“, dvere sa nekompromisne zatvoria! Nastane výdych posledný.
Budeš covid pozitívny, ostaneš v karanténe… budeš hospitalizovaný… Príde smrť- zatvoria sa dvere a čo ďalej? Aká bude moja večnosť? Ostanem vonku s „nerozumnými pannami“, ktoré si nekúpili olej v pravý čas? Alebo vstúpim s ženíchom na svadobnú hostinu?
Ony mali túžbu, aj preto niečo čiastočne urobili, ale nekúpili dosť oleja včas!
Aká bude moja večnosť? Nič sa neutrasie! Zaznie jasné ÁNO – NIE. Budem môcť vstúpiť alebo sa predo mnou zatvoria dvere?!
Tak toto je môj malý príbeh, ktorým chcem svedčiť o tom, že čo Boh robí, má vždy zmysel a jasný cieľ.
Majka B.